Turecký most

Mosty sú stavby, ktoré ovplyvnili históriu. Rozmach regiónov závisel aj od mostných stavieb, ktoré umožňovali výmenu tovarov a mosty zohrali významnú úlohu aj v čase vojen, kde často tvorili hranice medzi bojujúcimi armádami. Je zrejmé, že mosty majú nielen svoju dnešnú podobu a tvar, ale aj svoju históriu. Práve preto by bolo krátkozraké opísať len ich terajší stav bez histórie a historických okolností, ktoré sa ich priamo, či nepriamo dotýkali. 

Ľudová tradícia hovorí, že stojíte na moste z obdobia tureckého pustošenia zo 16. storočia. Ak by to bola pravda, most by mal takmer 500 rokov – archívne pramene, ktoré by takúto legendu mohli potvrdiť, však neexistujú.

Je pravda, že Turci na našom území aktívne pôsobili niekoľko desaťročí. Najsevernejšiu stálu posádku – azda na území celej Európy – mali v pevnosti Sobôtka severne od Rimavskej Soboty. S krátkymi prestávkami túto pevnosť mali v rukách v rokoch 1554 – 1593. Čo sa týka mostov, tie najsevernejšie údajne postavili pri Rimavskej Sobote a Poltári, ale to opäť hovorí hlavne ľudová tradícia. Historik L. Sokolovský pripúšťa, že kamenné mosty, ktoré sa označujú za turecké, mohli postaviť Turci, keď okupovali toto územie, avšak tieto údaje je podľa neho nutné potvrdiť archívnym výskumom. Archeológ A. Botoš opisuje zaniknutý Turecký most v R. Sobote a spochybňuje, že by bol dielom Turkov. „Nepredpokladáme, že kamenný most bol postavený počas osmansko – tureckej okupácie Malohontu v 2. polovici 16. storočia alebo v 17. storočí. Nepovažujeme za pravdepodobné, aby posádka tureckého hradu zo Sobôtky v maximálnom počte 60 – 70 mužov vybudovala kamenný most. Je nepravdepodobné, že by Turci stavali tak náročné technické dielo na pohraničnom území, ktoré bolo jedným z najsevernejších cípov osmansko – tureckého impéria. Výstavba tak mohutného kamenného mosta v 2. polovici 16. storočia, by bola v rámci celého vtedajšieho Uhorska unikátnym technickým dielom“, uvádza Botoš.

Botoš rovnako argumentuje, že Turci v tom období nestavali kamenné mosty ani v meste Szolnok, ktoré bolo sídlom sandžaku a aj tu využívali iba mosty drevené. Z tohto dôvodu je takmer isté, že ani zaniknutý „turecký“ most v Rimavskej Sobote, ba dokonca ani dobre známy turecký most v Poltári v časti Zelené, nie sú dielom Turkov, ale neskorším dielom spojeným s rozvojom poštových staníc. Kamenný most v Rimavskej Sobote zbúrali v 20. storočí. Trojklenbový most v Poltári – časti Zelené stále stojí, aj keď bol v 19. storočí výrazne zrekonštruovaný.

Kamenný most v Hnúšti – Maši

Na mape z prvého uhorského vojenského prieskumu, ktorý vykonávali na území Slovenska v rokoch 1782 – 1785, ešte kamenný most v Hnúšti – Maši zaznačený nie je, je však vidieť, že cesta v tomto bode križuje rieky, jestvoval tu teda brod pri ktorom neskôr postavili most. V ďalšom vojenskom vymeriavaní, ktoré prebiehalo od roku 1819 je už most na mapách jasne vidieť. Preto je pravdepodobné, že ho postavili až po roku 1785, krátko po začiatku manufaktúrneho spracúvania železnej rudy v časti Maša, vzdialenej asi 500 metrov proti prúdu rieky. V týchto intenciách je prijateľná výstavba kamenného mosta, ktorý nahradil most drevený a zabezpečil komfortný prechod cez rieku Rimava v každom ročnom období i s ťažkým nákladom, až v závere 18. storočia.

Tento názor sa definitívne potvrdil už počas I. etapy záchrany mosta. Počas čistenia terénu sa začali v zásypoch po oboch stranách mosta objavovať kusy tzv. trosky. Ide o vedľajší produkt záverečnej fázy vysokopecnej výroby surového železa v drevouhoľnej vysokej peci. Môže mať rôzne farby od svetlozelenej, cez tmavomodrú až po čiernu, ktorá je najčastejšia a zvyčajne má granulovaný povrch. Ak je pri odpichu pece troska rýchlo schladená vodou, zabráni sa jej kryštalizácii a zachová sa jej sklovitý charakter. Troska mohla pochádzať iba zo železolejárne v Maši a potvrdzuje to aj veľké množstvo trosky v koryte rieky od mosta až po Mašu, ktoré sa dá nájsť dodnes. Vzhľadom na to, že železiareň na území Hnúšte je písomne zaznamenaná v roku 1772, stavbu mosta môžeme orientovať do tohto obdobia.

Napriek tomu, že legenda o tureckých mostoch je iba legendou, je nespochybniteľné, že ide o najstarší funkčný most, po ktorom sa dá prekročiť rieka Rimava na svojom 88-kilometrovom toku. Osud trojklenbového kamenného mosta pri Rimavskej Sobote z rovnakého obdobia, ktorý mohol byť starším, bol totiž tragický. V decembri 1944 bol poškodený pri ústupe vojsk Wehrmachtu z R. Soboty, v roku 1958 jednu klenbu vážne poškodila povodeň a v roku 1963 zvyšnú časť kamenného mosta zdemolovali.

Kamenný most, pri ktorom sa práve nachádzate, je podľa všetkých zhrnutých indícií starý maximálne 250 rokov. Takéto kamenné mosty sa v 19. storočí hojne vyskytovali v našich obciach, avšak postupne boli nahradené betónovými konštrukciami a väčšina takýchto objektov sa zachovala iba v extravilánoch obcí na miestach, kde nové mosty stavali na inom mieste a teda nebola potreba starý most búrať. Keďže ľudová tradícia opisuje most ako turecký a i z marketingového hľadiska je tento názov zaujímavejší a ľahko zapamätateľný, pri aktivitách na jeho záchranu sme sa v občianskom združení Horná Rimava rozhodli zachovať toto ľudové pomenovanie.

Po zbúraní železolejárne v Maši v roku 1923 a výstavbe cesty medzi Hnúšťou a Klenovcom most posledných 100 rokov prežil nepovšimnutý a zarastený, podmývaný riekou, namáhaný dažďami, snehom a ľadom. Napriek tomu je tu a prežil.

Vitajte teda na najstaršom moste cez rieku Rimavu, „Tureckom“ moste v Hnúšti – Maši. Je svedectvom o technickej a architektonickej úrovni doby svojho vzniku, i konštrukčnej vyspelosti ľudí – našich predkov – ktorí ho stavali.

PhDr. Roman Lebeda